Róbert Jurinek: Nie

Nie nemám nádej, nie nemám radosť, som práve na spodku sínusoidy života.
No viem, že život je periodická funkcia. Vždy sa vracia do toho istého bodu.
Do tej istej radosti, starosti, smútku dňa, života v noci a noci v živote. Nie 
nemám chuť, strácam zmysly všetko to čo mám. Bez zmyslov nič necítim a nemám.
Neviem, či vlastne som a na čo som. Keď žijem len mojími zmyslami. Je ich len
päť, päť vonkajších receptorov, kamier života a kamier smrti. Smrť. Smrť je
niečo tak reálne, no nikto ju ešte nezažil. A preto nemôže existovať. Nie je.
Nie. Nie. Nie. Nie. Nik ju nevnímal, nepočul, nevidel, necítil, neochutnal, 
neohmatal. Preto nie je. Nie smrť je a pritom nie je. Aj keď nie je, tak je
a preto nie je. Nie je čím? Nie je koncom, endom, finom, kancom, koncem, 
absolútnym zhmotnením ničoho. Niečo sa v smrti mení v nič. No niečo bude
stále niečím, nemôže byť ničím, lebo nič sa nedá vnímať a preto nič neexistuje.
A tak sa niečo, teda život nemôže zmeniť na nič. Je to zákon zachovania hmoty,
energie a života. Život nikdy neskončí nezmení sa na nič. Smrteľný sa zmení na
večný. Nedokonalý na dokonalý. Zlý na dobrý, biely na čierny. Ako chlad
na teplo a zima na leto. Tak sa zmení život na nadživot. Nekonečný, krásny.
Plný nádeje, radosti, absolútny vrchol sínusoidy sa zmení na neperiodickú
konštantnú funkciu. S konštantnou a nemennou hodnotou nekonečna vo všetkých
ohľadoch. Nekonečné vnímanie nekonečnými zmyslami bez obmedzenia. Áno.