Róbert Jurinek: (ne)Narodeniny

Dnes som mal mať narodeniny. Sedemnásť. Otec ma chcel naučiť holiť, aby
som na výške nezarastal páperím. Chcel som ísť na medicínu, veď možno
by som objavil liek na AIDS a možno na rakovinu, alebo na ľudskú zlobu.
Aj keď vlastne neviem, čo to je. Nikdy som zlobu nepoznal. A ani ľudí
som nikdy nejako zvlášť nepoznal.
Mohol som mať vyrážku na líci. Ešte, že ju nemám. Môjmu dievčaťu by to 
neoponavalo. Bola by veľmi pozorná. Minule sme boli spolu variť 
bezdomovcom.
Viete, dobročinnosť.
Asi to neviete, mám dvoch súrodencov. Jeden je na vozíčku, a ten druhý 
je nevidomý. Sestra a brat. Mohol som sa o nich starať, keď rodičia raz 
umrú... A Miška (moja sestra) včera spravila rekord, keď sa sama otočila 
na posteli. To bola slávnosť. Tak by som sa s ňou rád tešil... 
Má krásny úsmev. Slávo (môj brat) vravel, že sa mu o tom snívalo.
Sny nevidomých môžu byť zaujímavé pre ľudí so zrakom.
Kto žije, môže snívať..
Mohol som snívať...
Mamina včera povedala, že som musel byť postihnutý. Genetika. Dedičnosť.
Lotéria života.
Nikto si nemusí robiť starosti, mňa to nebolelo. Centrálna nervová sústava
nedokončila svoj vývin. Bol som zvedavý, čo bude vonku. Fakt som sa tešil
a bol som nedočkavý.
Za dva mesiace... FAKT len za dva... som sa zrazu odpojil...Hodili ma do 
záchodovej misy. Biologický odpad...Vážne ma to nebolelo, nebojte sa
Nič som necítil...
                     ...A nemám ani hrob, kde by 
chodili plakať moji priatelia.
Čo to hovorím, však ja nemám priateľov.
       Už som vám vravel? Dnes 
      mám narodeniny.