Róbert Jurinek: Detektívka

Všetko sa to stalo včera, vlastne 21. 5. , ale pred dvadsiatimi piatimi 
rokmi. Bolo krásne májové počasie, slnko, slabý vetrík a ja
som sa, ako všetky detská vracal zo školy opäť domov. Mal som štrnásť. 
Práve som míňal posledný kandeláber, keď  sa na mňa
náhle spoza rohu vyrútil nepredstaviteľný smrad. V našom malom 
slovenskom horskom mestečku bolo veľmi nezvyčajné, že by sa
udialo niečo nevšedné. Zaujalo ma to, bolo to ako pach horiaceho
zmoknutého potkana, ktorý si práve uľavil po dobrom žrádle.
Ale za rohom sa končila ulica a začínal sa lesný chodník, ktorý viedol 
cez les vedľa do dediny. Vydal som sa na prieskum. Asi po dvoch
minútach som to objavil. Bol to jeden z najotrasnejších pohľadov 
môjho života. Na klasickej lesnej čistinke, vôkol ktorej sa rozprestieralo
nádherné malinčie, som objavil niečo strašné. "Ááááááááá," vyšlo zo mňa
tak ľahko, že som si to ani neuvedomoval. Okamžite som sa otočil a utekal
som na políciu. U nás takmer každý každého pozná, a tak som sa rozhodol, že 
dobehnem za pánom poručíkom Králikom. Bol to menší, trochu zavalitý príjemný
chlapík, ktorého sme poznali v rodine dlhšie, ako som bol na svete. Volal 
som ho ujo Roman. Mal som ho rád, chodil so mnou často von, keď moji rodičia
nemali na mňa čas. Zadýchaný som dobehol na policajnú stanicu, nedozvonil
som sa nikoho. Tak som sa vydal za ujom Romanom domov. Dnes mali prísť na
návštevu, pretože bol piatok a to bol zvyk už nejaký ten rok. Dúfal som že bude
doma, pretože naši by mi neverili. Zvoním. Hurá, počujem kroky. To bude ujo 
Roman, modlil som sa. Ešte stále som to mal totiž pred očami. Dvere sa 
poodchýlili a vykukol ujo Roman, našťastie. "V lese na čistinke je asi desať
mŕtvych tiel, hlavne detí. Našiel som to teraz a utekal som rýchlo sem poďte 
rýchlo, tie telá tlejú." Ujo Roman sa rýchlo obul, zahučal do vysielačky, aby
poslali ľudí a rozbehli sme sa späť. O chvíľu sme boli na mieste. Ujo Roman
bol celkom kľudný, čo sa mi moc nepáčilo. O pár minút prišiel jeho podriadený 
Slančik. Priniesol krompáč, lopatu a lano. Bolo mi veľmi čudné, načo to bude
potrebovať. No o pár sekúnd som pochopil. Ujo Roman ma chytil a zatiaľ čo
Slančikovi strašne nadával, Slančik ma poviazal. Začali kopať a zahrabali telá. 
Rátal som počet dopadov, bolo ich jedenásť. V tých chvíľach sa mi preháňalo
hlavou, že skončím ako oni. Boli veľmi brutálne zavraždení, a tak ma napadlo, 
prečo vlastne títo dvaja, ak vôbec, vraždia. Tie telá boli dorezané možno ako 
keby ste vzali nôž, látku a robili do nej bodno-rezné rany niekoľko minút. 
Z väčšiny tiel trčali franforce kože a mäsa. No najhorší pohľad prišiel, 
keď začali obetiam roztínať hlavy krompáčmi. Ten zvuk si pamätám dodnes.
Bolo mi z toho zle a navyše som sa strašne bál. Keď bola jama zahrabaná, 
Roman ešte vynadal Slančikovi a povedal mu, že ich raz dostane do basy. 
Čakal som, čo sa bude diať.Slančik doniesol vrece, v ktorom som skončil ja. 
Naložili ma do auta a cestovali sme asi hodinu.
 Potom ma zložili do nejakej miestnosti. Dostal som ranu do hlavy. Keď som sa
zobudil, bol som rozviazaný v pustej miestnosti, ktorá bola veľká ako sociálne
zariadenie. Na zemi ležala miska s jedlom a vedľa pohár mlieka. Úplne ma to
vyviedlo z miery. Čakal som hladovku, týranie, vraždu, ale nie jedlo. Napadlo
ma, že to jedlo môže byť otrávené. Nechal som ho tak. Asi o hodinu dorazil
cez dierku v stene do miestnosti bez okna malý potkan. Nechal som ho ochutnať
z môjho chleba. Počkal som asi hodinku a pustil som sa do papkania. Najedený,
s bolesťou hlavy som sa pritisol ku dverám. Nič nebolo počuť. Nezostávalo mi 
nič, len čakať. Dočkal som sa. Asi o dvadsať minút som začul kroky a štrngot kľúčov.
Vo dverách sa zjavil Slančik. 
Povedal mi, že mám byť dobrý a držať hubu, lebo že mi dá pár faciek. Poslúchol som. 
Slančik bol vyšportovaný polokulturista a mal zo dva metre, takže akýkoľvek môj
odpor by bol márny. Vliekol ma po dlhej chodbe. Asi po dvadsiatich metroch sme
zabočili do dverí vpravo. Za dverami bola miestnosť. Obrovská. Podobalo sa to na
letecký hangár, ale zdalo sa mi to dosť malé na parkovisko pre lietadlo.A aj tak 
tam nebolo miesto. Všade boli nejaké stroje, ktoré boli pozakrývané handrami. 
Stroje boli nastavané do uličiek, ktoré zvierali pravý uhol. Slančik si stále
popiskoval dajakú melódiu. Začínal som sa jej báť tak, ako toho, čo bude so mnou.
Pomaly sme prišli ku niečomu, čo vyzeralo ako zubárske kreslo. Ja som sa bál zubárov
od malička. Mal som rád sladkosti, preto som mával často pokazené zuby a návštevy
u zubára som zvykol absolvovať aj viackrát do roka. Slančik ma posadil na to kreslo,
pripútal ma a začal si pripravovať nejaké nástroje. Jeden z nich vyzeral ako
skrutkovač, iný ako nožnice na plech. Nevedel som, že sa dá tak strašne a preukrutne
báť, ako som sa bál ja. Mal som pripevnené ruky, nohy a aj hlavu k tomu strašnému
kreslu. Nemohol som sa ani pohnúť a navyše ma každý pohyb veľmi bolel, pretože
popruhy boli utiahnuté takmer na maximum. Slančik vzal do ruky vec, ktorá vyzerala
ako skrutkovač a ja som sa rozplakal a začal som volať mamu a prosiť ho, 
aby ma pustil domov. Nepomohlo. Zareval na mňa, aby som čušal, lebo inak mi
vytne zopár po papuli. Zľakol som sa a už som nevydal ani slovka. Pristúpil ku mne
z boku a blížil sa tým skrutkovačom k môjmu uchu. Ja som len ticho plakal.
Už som cítil ten chladný kov na pokožke, keď prišiel ujo Roman a povedal, 
že plán sa mení. Slančik ma narýchlo poviazal a hodil ma do kufra policajného auta. 
O pár minút naštartovali a išli pomaly lesnou cestou. Dosť ma boleli údery o kapotu 
auta, ako sme nabiehali na hrbole a na kamene. Počul som slabo ako sa tí dvaja 
vpredu hádajú.Začul som len slová ako zmluva, peniaze, milión a Kolumbia. Bolo mi
strašne nepríjemne, a tak som sa rozhodol, že dajako uniknem. Po desiatich minútach 
snaženia som sa dostal z lana a začal som premýšľať, ako uniknem z auta. Mal som pri
sebe kľúče. Príveskom som odmontoval vnútorný kryt zámku kufra a už stačilo len 
vyskočiť. Lenže v tom auto zastavilo a tí dvaja sa za mnou rozbehli krížom cez les. 
Letel som ako opreteky a zrazu som zbadal horára. Pribehol som k nemu, povedal som
mu, že sú to vrahovia, ktorí sa ma snažia zabiť. Horár neváhal a nabil guľovnicu. 
Zastrelil jedného a potom druhého. Zaradoval som sa. Povedal mi, že zajtra emigruje 
do USA, a že ak chcem môžem ísť s ním. Pristal som a na druhý deň sme sa vydali na 
cestu trajektom. Potom som sa usadil v USA, zbohatol som a teraz píšem takéto trápne
poviedky, pretože nemám nič na práci.