Milan Ďurdík: Osudová

Pri jazere v našom meste,
býva chlapík v čiernej veste.
Je tak temný, záhadný,
málokedy nápadný.

Raz mi ostal chrobák v mysli,
aj činy ma k tomu tisli.
Nemysliac na pohromu,
kuknem sa mu do domu.

Čakám skrytý, kým odíde
dúfam, že na mňa nepríde.
Ako z domu odišiel
vtedy môj čas nadišiel.

Nechal dvere otvorené,
ako pre mňa pripravené.
Vstúpil som tam veľkým jasom,
avšak dnu som stuhol ďasom.

Na dlážke pri posteli,
mŕtve deti sedeli.
Srdce stálo
telo sa bálo.

Chytro som sa otočil,
vonku z dverí vyskočil.
Šťastie mi Boh nedoprial,
neznámy muž v dverách stál.

Už som neni v tomto svete
poviem vám to v jednej vete.
Načo som sa na to poddal,
muž vo veste ma dobodal.