Milan Ďurdík: Láska

Išiel som na prázdniny
vzal som si kus slaniny.
Do Hlohovca ku babke
našiel som to na mapke.

Našiel som jej dom
ona bola v ňom.
Ponúkla mi volské oči
po žinticu ževraj skočí.

Vybalil som svoje veci
šaty, nožík slivky deci.
Zbehol som jej po vodu
do miestneho obchodu.

V tom sa stalo čosi čudné
nebolo to vôbec nudné.
Stála tam pri kase
ruky mala na páse.

Z tých jej pekných očí
hlava sa mi točí.
Z tých jej plných pier
je zo mňa netopier.

Má pekné nohy
rastú mi rohy.
A z tej jej postavy
mám chlípne predstavy.

Zrazu sa tak na mňa kukla
až mi z teplák gumka pukla.
Spýtala sa odkiaľ som
ja som tam stál ako strom.

Nemohol som vydať hláska
keď je pri mne taká kráska.
Len tak zo mňa vypadlo
že ju zvem na divadlo.

Prikívla a zmizla v dave
a mne ostal chrobák v hlave.
Knedlo,vepřo,zelo
klepe sa mi telo.

Nastala tá veľká chvíľa
keď sa zase zjaví víla.
Sedeli sme v čestnej lóži
hrali scénku "Pekáč boží".

Po divadle padla pusa
vravím si "len nezadus sa."
Z tej pusy som lapal dych
vraím jej "ich liebe dich."

Povedala, že mám smolu
pije fantu a nie colu.
A navyše už má muže
z mojich dlaní spadla ruža.
A z očí mi vyšli slzy
ona iba "to ma mrzí."
V očiach slzy, v kapse páska
takto končí moja láska.