Linda Piktorová: Bez konca
Ďalšie zimné ráno. Tmavé a sychravé ráno a ja si beriem svoju deravú a špinavú deku
a chystám sa sadnúť si na ulicu plnú uponáhľaných ľudí. Veď hádam sa niekto pristaví
a zľutuje sa nado mnou, nad chudákom. Pozriem do skrinky s jedlom, ale nájdem len samé
prázdne obaly.Pri zatváraní skrinka hrozne zaškrípe a pes, môj chudák pes, začne štekať.
Utíšim ho pomaly, ale predsa. Počujem dupot na schodoch do mojej izby.Samozrejme, domáca.
"Koľkokrát som ti vravela, aby to psisko už neštekalo?! A kedy mi dáš peniaze? Sľúbil si
mi ich minulý týždeň a stále nič. Ak ich doobeda nedonesieš, zbalíš si handry a vypadneš!"
kričí a pozerá na mňa ako na kopu humusu. Prisahám, že dnes jej tie peniaze dám, aj keď
v to vôbec nedúfam.
Psa dávam na vôdzku, ak sa tak dá ten kúsok špagátu nazvať, zabalím sa do deky, utiahnem
na krku letnú šatku a nasadím si deravé rukavice. Pomaly vychádzam von.
Z myšlienok ma preberie silný náraz vetra. Ako to, že je tu taká zima? Veď sú všetky okná
pozatvárané! ...aha...práve preto tu tak mrzne. Som na ulici. Tu by ma viac potešilo, keby
boli okná otvorené dokorán.
Pomaly prichádzam na svoje zvyčajné miesto na námestí. Na autobusovej zastávke mrzne pár
mladých ľudí. S odporom odvrátia zrak a nastupujú do autobusu, ktorý práve prišiel.
A opäť som sám. Ako každé ráno. Prach v silnom vetre poletuje a pichá ma v očiach. Kam sa
ten vietor ponáhľa? Kam sa ponáhľajú ľudia? Kladiem si otázky a kráčam k trafike,
kde sa schovám pod búdku. Sadnem si k rohu kde najmenej fúka a pes si mi ľahne k nohám.
Ako verí svojmu pánovi! A pán ho sklame. Už dnes budeme obaja spať na ulici. Vo vzduchu
poletujú odpadky a narážajú o búdku. Nerytmické buchotanie vytvára zvláštnu clivú melódiu.
Viečka sa mi zatvárajú a odrazu...... snívam? Priamo predo mnou letí kúsok.......čo je to?
Ústrižok z novín, alebo bankovka? V tejto chvíli bankovka, to by bol zázrak! Bežím pre tú
vec...áno, stal sa zázrak!!! Teraz mám peňazí dosť. Vydržia mi na mesiac! Kúpim jedlo pre
seba aj pre psa, zaplatím nájomné a ešte mi aj zvýši. To je šťastie. Neskutočné!
Pes vycíti moju radosť a začne vrtieť chvostom.
Musím to osláviť. Ponáhľam sa do staničnej krčmy. Takáto udalosť sa nestáva v mojom živote
každý deň. Sadám si za pult, pes čaká vonku, a objednám poldeci. Len jedno, jediné.
Ach... skvelý pocit. Hádam....si dám....ešte jedno, veď mi nemôže uškodiť.
Zabudnem na zimu, horúčava mi udrie do tváre a lezie po celom tele, pod golier, do uší,
po korienky vlasov. Zhorím....... Pivko! Áno, ochladí ma pivko! Lejem ho do hrdla....jedno,
druhé, tretie. Skvelá chuť. Ešte cigaretku, tú, najlepšiu! ... hik... hik......hik...
platím! Koľko...hik...? Čože? Ale veď toľko nemám!
V tej sekunde akoby sa mi zrútil svet. Čašník ma vykopne von.
Premrznutý pes pozerá na mňa s nádejou v očiach a mne sa spraví zle nielen v žalúdku, ale
aj na duši. Pomaly kráčam späť na námestie. Búdka je plná ľudí. Ich nevľúdne pohľady mi
dajú jasne najavo, že do nej nepatrím. Na mojom mieste na námestí už tiež sedí niekto iný
a tak idem... domov. Domov?! Kňučí pes a aj môj žalúdok.
Pred bránou do penziónu sa povaľujú všetky moje veci. Sadám si na najbližšie schody.
Pozerám na nohy ľudí, ktoré sa pred mojimi očami menia každú sekundu.
Ostáva len pes.
... a svet je taký uponáhľaný...
Späť